{"guid": "ussr:695e864c-6518-41c8-a044-6a279cbbd662", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2. US.71.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 71/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 71/2015 z 4. 2. 2015", "citacia": "uznesenie Ústavného súdu SR z 4. februára 2015, sp. zn. II. ÚS 71/2015, ECLI:SK:USSR:2015:2. US.71.2015.1", "identifikacne_cislo": null, "sud": {"guid": "ussr", "nazov": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "slug": "ustavny-sud"}, "sudca": "Sergej Kohut", "sudca_id": 1079, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/sergej-kohut-1079", "datum_vydania": "2015-02-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta", "odmieta"], "oblast": ["Ústavné právo"], "podoblast": ["konanie o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": "II.", "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "nazov": "čl. 46 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-46.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "nazov": "čl. 47 ods. 3 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-47.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-47"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "nazov": "čl. 38 ods. 2 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-38.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "nazov": "čl. 36 ods. 1 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-36.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "nazov": "čl. 6 Dohovoru", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/209/#clanok-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/209-1992/clanok-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "nazov": "čl. 37 ods. 3 zákona č. 23/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/23/#clanok-37.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/23-1991/clanok-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "nazov": "čl. 127 ods. 1 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#ustavnyclanok-127.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/ustavnyclanok-127"}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 38 ods. 2", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 36 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 47 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "nazov": "Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyDohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6", "judikatura_url": null}, {"iri": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "nazov": "Ústava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyÚstava Slovenskej republiky čl. 46 ods. 1", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}, {"iri": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "nazov": "ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisyústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3", "judikatura_url": null}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-46", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-47", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-38", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-36", "/SK/ZZ/1992/209#clanok-6", "/SK/ZZ/1991/23#clanok-37", "/SK/ZZ/1992/460#ustavnyclanok-127"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://www.ustavnysud.sk/docDownload/695e864c-6518-41c8-a044-6a279cbbd662", "zdroj": "ussr", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.71.2015.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.71.2015.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:USSR:2015:2. US.71.2015.1/text", "citacie_n": 9, "text": "SLOVENSKÁ REPUBLIKA\n\nUZNESENIE\nÚstavného súdu Slovenskej republiky\n\nII. ÚS 71/2015­31\nÚstavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2015 v senáte\nzloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)\na Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť\n,\n\n, zastúpeného advokátkou JUDr. Lenkou\n\nMolčanovou, Advokátska kancelária, Kamenná Poruba 15, Vranov nad Topľou,\nktorou namieta porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2\nListiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 12 C 77/2007­368\nz 9. februára 2010, rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 6 Co 131/2010­829\nz 13. marca 2013 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014, a takto\nrozhodol:\n, odmieta.\n\nOdôvodnenie:\nI.\nÚstavnému\n\nsúdu\n\nSlovenskej\n\nrepubliky\n\n(ďalej\n\nlen\n\n„ústavný\n\nsúd“)\n\n28. októbra 2014 doručená sťažnosť\n\nbola\n,\n\n(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie\nzákladných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu\nKomárno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010, rozsudkom\nKrajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013\na rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)\nsp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 a žiada vydať tento nález:\n„Práva sťažovateľa:\n\npodľa čl. 46 ods. 1\n\na čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2\nústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako\nústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky\nkonaním a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spojení s Krajským\nsúdom v Nitre a s Okresným súdom Komárno pod č. k. 4 Cdo 238/2013, č. k. 6 Co 131/2010\na č. k. 12 C 77/2007 boli porušené.\nRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 238/2013 zo dňa\n28. 07. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 Co 131/2010­829\nzo dňa 13. 03. 2013 a s rozsudkom Okresného súdu Komárno sp. zn. 12 C 77/2007­368\nzo dňa 09. 02. 2010 ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Komárno.“\n\n2\n\nSťažovateľ súčasne požiadal ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia,\nktorým by bola odložená vykonateľnosť právoplatného rozsudku najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 v spojení s rozsudkom krajského súdu\nč. k. 6 Co 131/2010­829\n\nz\n\n13.\n\nmarca\n\n2013\n\na\n\ns\n\nrozsudkom\n\nokresného\n\nsúdu\n\nč. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010 a ďalej uložená predovšetkým povinnosť\nsťažovateľovej protistrane v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.\n12 C 77/2007 zdržať sa nakladania s predmetom sporu.\nAko vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ\nbol ako žalovaný v 2. rade účastníkom konania vedeného pred okresným súdom\npod sp. zn. 12 C 77/2007, v ktorom sa proti Slovenskému pozemkovému fondu (ďalej len\n„žalovaný v 1. rade“) a sťažovateľovi Rímskokatolícka cirkev, Farnosť\n\n(ďalej len\n\n„žalobca“) domáhala vydania nehnuteľností. Predmetom konania bolo po úpravách žaloby\npripustených okresným súdom vo vzťahu k sťažovateľovi (vo vzťahu k žalovanému v 1. rade\nsa žalobca domáhal vydania iných nehnuteľností) vydanie parcely\n\ndruh pozemku\n\nlesné pozemky o výmere 4726 m2 vytvorenej geometrickým plánom č.\nfebruára 2008 vyhotoveným\n\nz 21.\n\n, autorizačne overeným\n\n, autorizovaným geodetom a kartografom, 25. februára 2008 a úradne overeným\nSprávou katastra\n\n27. marca 2008 pod č.\n\n, k. ú.\n\n, vytvorenej od\n\nparcely č.\n\ndruh pozemku lesné pozemky o výmere 4726 m2, vedenej Katastrálnym\n\núradom v\n\n, Správou katastra\n\n, okres\n\n, obec\n\n, k. ú.\n\n, v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape na\n(ďalej len „parcela č.\n\n“) a parcely č.\n\ndruh pozemku zastavané plochy a\n\nnádvoria o výmere 34 m² vytvorenej rovnakým geometrickým plánom vedenej\nKatastrálnym úradom v\nk. ú.\n\n, Správou katastra\n\n, okres\n\n, obec\n\n,\n\n, v katastri nehnuteľností v registri C na katastrálnej mape na\n(ďalej len „parcela č.\n\n“), spolu s dokumentáciou, ktorá k nim\n\nprislúcha, všetko do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.\n\n3\n\nŽalobca žalobu odôvodnil tým, že vlastníkom oboch parciel bol pôvodne právny\npredchodca žalobcu a ich vydanie žiadal postupom podľa zákona č. 161/2005 Z. z.\no navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam\na prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z. z.“\nalebo „reštitučný zákon“). Žalobca tvrdil, že napriek tomu, že vyzval žalovaného v 1. rade\n25. apríla 2006 a sťažovateľa 26. apríla 2006 na vydanie nehnuteľností, žalovaní si\npovinnosť nehnuteľnosť žalobcovi vydať nesplnili. Sťažovateľ sa v konaní bránil tým, že\nvýzva žalobcu nespĺňala zákonné podmienky a je neurčitá (najmä dostatočne\nnešpecifikovala nehnuteľnosti, pretože neobsahovala údaje podľa katastra nehnuteľností, ale\niba odkaz na zápisy v pozemnoknižných vložkách, aj to nie dostatočne určitý) a sama osebe\nnezakladá právo na navrátenie vlastníctva. Zákonodarcom určená lehota do 30. apríla 2006\nje lehotou hmotnoprávnou, pričom v tejto lehote bol žalobca povinný preukázať splnenie\nzákonných podmienok podľa zákona č. 161/2005 Z. z., čo však neurobil (a čo nemožno\nzhojiť dodatočným predkladaním dokladov v konaní pred súdom). V prekluzívnej lehote\nnavyše žalobca nepreukázal, že je oprávnenou osobou; nepreukázal, že je právnym\nnástupcom subjektov zapísaných v pozemnoknižnej vložke; nijako nešpecifikoval dôvod\nnavrátenia nehnuteľností a aj geometrické plány, na ktoré sa odvoláva a ktorými\nšpecifikoval, čoho sa vlastne domáha, predložil okresnému súdu až 2. apríla 2008.\nOkresný súd rozsudkom č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010 žalobu voči\nžalovanému v 1. rade zamietol (pre nedostatok jeho pasívnej legitimácie, keďže\nnehnuteľnosti, ktorých vydania sa žalobca voči žalovanému v 1. rade domáhal, prešli ešte\npred vznikom žalovaného v 1. rade do vlastníctva obce podľa Zákona Slovenskej národnej\nrady č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov), žalobe proti\nsťažovateľovi čiastočne vyhovel, keď sťažovateľovi uložil vydať žalobcovi parcelu č.\nspolu s dokumentáciou, ktorá k nej prislúcha, a vo zvyšku (t. j. pokiaľ ide o parcelu\nč.\n\n) voči nemu žalobu zamietol. Žalovanému v 1. rade priznal voči žalobcovi právo\n\nna náhradu trov konania a vo vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom rozhodol tak, že\nžiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vo vzťahu k sťažovateľovi\nodôvodnil okresný súd vyhovujúci výrok rozsudku takto:\n4\n\n„Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je v zmysle zákona 308/1991 Zb.\no slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností v znení\nneskorších predpisov štátom registrovaná cirkev. Z potvrdenia Ministerstva kultúry SR\ncirkevný odbor zo dňa 21.8.2008 vyplýva, že farnosti spadajúce pod rímskokatolícku cirkev\nv Slovenskej republike v minulosti mali a nepretržite majú právnu subjektivitu, vlastnili\na vlastnia hnuteľný a nehnuteľný majetok, pričom v minulosti vystupovali pod rôznymi\noznačeniami a názvami tak, ako sú uvádzané aj v pozemkovoknižných vložkách. Jedná sa\no totožný právny subjekt, ktorý v minulosti vystupoval pod iným označením.\nV danom prípade z pozemkovoknižnej vložky č.\nvlastníkom\n\nnehnuteľností\n\nje\n\noznačená\n\nvyplýva z bodu B1, že pôvodným\n\nRímskokatolícka\n\ncirkev\n\n.\n\nZ pozemkovoknižnej vložky č.\n\nvyplýva v bode BI, že pôvodný vlastník je zapísaný\n\nRímskokatolícka cirkev\n\n. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd nemal\n\npochybnosti o tom, že navrhovateľ je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobou\nv zmysle § 2 ods. 2 Zákona č. 161/2005 Z. z.\nV ďalšom sa súd zaoberal náležitosťami výzvy v zmysle § 5 zákona č. 161/2005, ktorý\nvymedzuje náležitosti výzvy po formálnej stránke a stanovuje povinnosť uplatniť oprávnenou\nosobou písomnou výzvou svoj nárok voči osobe povinnej do 30.4.2006, ak preukáže v tejto\nlehote skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká. Písomnú\nvýzvu v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona je potrebné doručiť povinnej osobe\ndo 30.4.2006. Samotná písomná výzva doručená povinnej osobe do 30.4.2006 je\npodmienkou vzniku nároku na vydanie nehnuteľností, ktorou sa nárok oprávneného zakladá.\nZ písomnej výzvy navrhovateľa zo dňa 21.4.2006 doručenej dňa 26.4.2006 vyplýva, že sa\nnavrhovateľ domáha vydania a navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa\nv k. ú.\n\na\n\n, ktoré už špecifikovali v samotnej výzve ako aj v prílohách.\n\nOznačili pritom pozemkovoknižné vložky, identifikáciu parciel. Z identifikácie parciel\nvyplýva, že sa jedná o nehnuteľnosti pôvodne vedené v pozemkovoknižných vložkách...\nv prípade odporcu v rade 2. pkn vložka č.\n\npre k. ú.\n\n. Vzhľadom\n\nna uvedené bol súd toho názoru, že navrhovateľ si kvalifikovane uplatnil svoj nárok ako\noprávnená osoba. ...\n\n5\n\nNavrhovateľ si svoj nárok uplatnil... voči odporcovi v rade 2., ktorý však súd\npovažuje za dôvodný len čiastočne. Poukazuje na to, že v zmysle zákona 161/2005 Z. z.\nodsek 1 vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria poľnohospodársku\npôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárnej usadlosti, lesný\npôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním, podiely spoločných\nnehnuteľností. Navrhovateľ si voči odporcovi v rade 2. uplatnil nárok na vydanie\na navrátenie nehnuteľností, a to parc. č.\n\n­ lesné pozemky o výmere 4726 m²\n\nvytvorených geometrickým plánom\n\nzo dňa 21.2.2008... Z predloženej\n\nidentifikácie parciel navrhovateľom súd zistil, že parcela č.\nz pôvodnej parcely č.\n\n... bola vytvorená\n\nzapísané na pozemkovoknižnej vložke pre k. ú.\n\nvšak bola odpísaná do uvedenej vložky z pkn vložky č.\n\n. Z pkn vložky č.\n\npôvodným vlastníkom tejto nehnuteľnosti bola Rímskokatolícka cirkev\n\n. Táto\nvyplýva, že\n. Zo zápisu\n\nB3 vyplýva, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti sa stal štát na základe zákona č. 46/1948 Zb.\nTáto skutočnosť je potvrdená aj na pkn vložke č.\nodpísaná. Z\n\nv časti B1, do ktorej bola parcela\n\ntiež vyplýva, že odporca v rade 2) je povinnou osobou\n\nv zmysle § 4 ods. 1 Reštitučného zákona nakoľko spravuje majetok Slovenskej republiky.\nĎalej z pkn vložky č.\n\nvyplýva, že parc. č.\n\nje charakterizovaná ako ornica v hone\n\npri cintoríne. Z návrhu je zrejmé, že pri vytvorených parcelách\n\nje charakterizovaný\n\ndruh pozemku ako lesný pozemok... Súd poukazuje na to, že zo znenia zákona vyplýva\nkonkrétny výpočet druhov pozemkov, ktorých navrátenia sa môže navrhovateľ domáhať.\nS poukazom i na zápis v pkn vložke je zrejmé, že pôvodná parcela bola nehnuteľnosť, ktorá\nspadá pod § 2 ods. 1 reštitučného zákona... Preto súd návrh navrhovateľa voči odporcovi\nv rade 2. považoval za oprávnený... pri parc. č.\n\n“\n\nPokiaľ okresný súd žalobu vo vzťahu k sťažovateľovi týkajúcu sa parcely č.\nzamietol, urobil tak s týmto odôvodnením: „Z návrhu je zrejmé, že... pri parc. č.\n\nje\n\ncharakterizovaný druh pozemku ako zastavané plochy a nádvoria. ... S poukazom i na zápis\nv pkn vložke je zrejmé, že pôvodná parcela bola síce nehnuteľnosť, ktorá spadá pod § 2\nods. 1 reštitučného zákona, avšak novovytvorená parcela č.\n\nje pozemok, ktorý je\n\nzastavanou plochou. Vzhľadom na uvedené bol súd toho názoru, že parc. č.\n6\n\nnespĺňa\n\npodmienky na navrátenie oprávnenému... Preto súd návrh navrhovateľa voči odporcovi\nv rade 2. považoval... pri parc. č.\n\nza nedôvodný a v tejto časti... žalobu zamietol.“\n\nNa odvolanie žalobcu a sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 131/2010­829\nz 13. marca 2013 rozsudok okresného súdu vo vzťahu k žalovanému v 1. rade\nv zamietajúcom výroku zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a vo vzťahu\nk sťažovateľovi rozsudok okresného súdu v jeho vyhovujúcej časti (teda pokiaľ ide o parcelu\nč.\n\n) ako vecne správny potvrdil a v zamietajúcej časti (teda pokiaľ ide o parcelu\n\nč.\n\n) zmenil tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť žalobcovi vydať aj túto parcelu\n\nspolu s dokumentáciou, ktorá k nej prislúcha. Náhradu trov konania žalobcovi proti\nsťažovateľovi nepriznal. Krajský súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalovanému v 1. rade\nodôvodnil tým, že v konaní nebolo preukázané vlastnícke právo obce k nehnuteľnostiam,\nktorých vydania sa žalobca proti žalovanému v 1. rade domáhal, a na túto otázku bude\npotrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Pokiaľ ide o potvrdenie výroku okresného súdu\no povinnosti sťažovateľa vydať žalobcovi parcelu č.\n\n, krajský súd sa stotožnil\n\ns právnym posúdením veci okresným súdom vrátane jeho záveru o tom, že výzva\nna vydanie nehnuteľností spĺňala zákonom predpísané náležitosti. Zmeňujúci výrok\nvo vzťahu k sťažovateľovi týkajúci sa parcely č.\n\nodôvodnil krajský súd tým, že\n\npo doplnení dokazovania je preukázané, že na tejto parcele sú postavené stavby účelovo\nsúvisiace s pôvodnou hospodárskou stavbou. Tie sú vo vlastníctve fyzických osôb, ktoré\npožiadali o vyňatie pozemkov z lesného pôdneho fondu, a rozhodnutím príslušného orgánu\nzo 16. apríla 2003 boli z lesného pôdneho fondu vyňaté a preradené do kultúry zastavané\nplochy. Preto zodpovedá účelu zákona aj s ohľadom na malú výmeru parcely č.\n(34 m2), aby bola aj táto parcela vydaná žalobcovi.\nRozsudok okresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010 v spojení\ns rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013 nadobudli\nprávoplatnosť 25. júna 2013.\n\n7\n\nO dovolaní sťažovateľa proti potvrdzujúcemu a zmeňujúcemu výroku rozsudku\nkrajského súdu rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014\ntak, že dovolanie sťažovateľa proti zmeňujúcemu výroku zamietol, dovolanie proti\npotvrdzujúcemu výroku odmietol a žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.\nSvoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dovolanie proti potvrdzujúcemu výroku je neprípustné\na zmeňujúci výrok rozsudku krajského súdu je vecne správny (vrátane výkladu pojmu\n„lesný pozemok“ krajským súdom).\nRozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 nadobudol\nprávoplatnosť 28. augusta 2014.\nSťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základných práv\nna súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37\nods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru smerujúcu proti rozsudku\nokresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010, rozsudku krajského súdu\nč. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013 a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.\n4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 odôvodnil tým, že všeobecné súdy svoje rozhodnutia\nnedostatočne odôvodnili a vec nesprávne právne posúdili. Nevzali do úvahy a nevyporiadali\nsa s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sa aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, podľa\nktorej potvrdenie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)\nz 21. augusta 2008 (k evidencii právnických osôb, ktoré odvodzujú svoju právnu\nsubjektivitu od cirkví) nebolo (a s ohľadom na čas jeho vydania ani nemohlo byť) prílohou\nvýzvy na vydanie veci žalobcu z 21. apríla 2006 a bolo vydané nad rámec právomoci\nministerstva. Navyše z obsahu spisu okresného súdu je zrejmé, že žalobca vznikol až\n25. októbra 1994. Zápis o vlastníctve údajného právneho predchodcu žalobcu na príslušnej\npozemnoknižnej vložke je však už z 12. apríla 1911. Z uvedeného je podľa názoru\nsťažovateľa zrejmé, že žalobca dosiaľ nepreukázal svoje právne nástupníctvo po pôvodnom\nvlastníkovi nehnuteľností a nepredložil žiaden doklad o tom, že je právnym nástupcom\nRímskokatolíckej cirkvi\n\na Rímskokatolíckej cirkvi\n\n. Všeobecné súdy\n\nnesprávne právne posúdili náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľnosti, pričom sa opierali\n8\n\niba o nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 12/2010 zo 7. júla 2010 a nevzali do úvahy\nexistenciu a obsah ďalších rozhodnutí ústavného súdu (II. ÚS 419/09, III. ÚS 382/09,\nPL. ÚS 23/98 z 1. júla 1999). Pritom je zrejmé, že žalobca nepredložil v prekluzívnej lehote\ndo 30. apríla 2006 identifikáciu parciel, geometrické zameranie nehnuteľnosti, neoznačil\npôvodného vlastníka nehnuteľnosti, ako prílohu výzvy uviedol iba pzkn. vl. čl.\n\n,\n\nzo zápisov na ktorej nie je zrejmé, kto bol pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti, žalobca\nnepreukázal dôvod na vrátenie nehnuteľnosti a nepredložil dôkazy tento dôvod\npreukazujúce. Hoci na tieto skutočnosti sťažovateľ opakovane poukazoval pred súdmi\nvšetkých stupňov, žiaden z nich sa s touto argumentáciou sťažovateľa nevysporiadal. Pokiaľ\nkrajský súd a najvyšší súd uložili sťažovateľovi vydať žalobcovi i parcelu č.\n\n,\n\nnerešpektovali obmedzenie stanovené pre vydávanie nehnuteľností zákonom (taxatívnym\nvýpočtom druhov vydávaných nehnuteľností), keď z obsahu spisu bolo nesporne\npreukázané, že táto parcela nie je súčasťou lesného pôdneho fondu a je na nej navyše\npostavená stavba, v dôsledku čoho výklad zákona krajským súdom i najvyšším súdom je\nv priamom rozpore so znením právneho predpisu.\nII.\nPodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,\nalebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú\nSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak\no ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.\nÚstavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky\nč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním\na o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom\nsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti\nsťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.\n\n9\n\nPri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené\nv § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto\nustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,\nnávrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy\npodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd\nna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd\nmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.\nO zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak\nnamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného\npráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi\noznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,\nale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo\nprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože\nuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,\nII. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).\nAko vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia\nporušenia základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3\nústavy, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 dohovoru, a to\nrozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010, rozsudkom krajského\nsúdu č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013 a rozsudkom najvyššieho súdu\nsp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014.\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom\nna inom orgáne Slovenskej republiky.\nPodľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi\norgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.\n10\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola\nspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo\noprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.\nPodľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho\npráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.\nPodľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi\norgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.\nPodľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,\nbez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.\nÚstavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala\nproti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010.\nZ čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich\nsa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd\nnerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda\nnezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd\npri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo\nslobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu\ndostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto\nsťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie\n(napr. I. ÚS 103/02).\nZmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie\nje a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých\norgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne\n11\n\nzodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo\nmedzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje\nv tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade\nnefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti\npodieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného\nsúdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,\nIV. ÚS 135/05).\nÚstavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú\nsplnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti\nrozsudku okresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010, a dospel k záveru, že\nvzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc\nústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach\nporušenia jeho práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho\npostupu zveruje Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“) v tomto prípade odvolaciemu\nsúdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom\nč. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,\nktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo prípustné a dôvodné,\na rozhodnúť o ňom.\nZ tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá\nsmerovala proti rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010.\nÚstavný súd ďalej skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tej\nčasti sťažnosti\n\nsťažovateľa,\n\nč. k. 6 Co 131/2010­829\n\nz\n\nktorá\n13.\n\nsp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28.\n\nsmerovala\nmarca\n\njúla 2014.\n\n2013\n\nproti\na\n\nrozsudku\nrozsudku\n\nkrajského\n\nsúdu\n\nnajvyššieho\n\nsúdu\n\nAko vyplýva zo sťažnosti doručenej\n\nústavnému súdu, sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu jeho základných práv došlo oboma\ntýmito rozhodnutiami. Toto svoje tvrdenie odôvodnil v podstate tým, že obe tieto\nrozhodnutia sú nedostatočne odôvodnené, nezohľadňujú zistený skutkový stav veci a sú\n12\n\nzaložené na takom výklade ustanovení zákona č. 161/2005 Z. z., ktorý popiera ich účel\na zmysel.\nÚstavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia\nbez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.\nPreto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový\na právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).\nKrajský súd rozsudok č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013 vo vzťahu\nk sťažovateľovi odôvodnil takto:\n«Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolania boli\npodané účastníkmi konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP)\na odvolania spĺňajú náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu\nprvého stupňa a konanie, ktoré mu predchádzalo viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\na skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec\nna odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu\nv 2. rade nie je dôvodné a odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Odvolací súd preto rozsudok\nsúdu prvého stupňa v časti ako vecne nesprávny podľa § 220 OSP zmenil a v časti ako\nnepreskúmateľný podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie.\nPodľa § 2 ods. 2 Reštitučného zákona, práva na navrátenie vlastníctva\nk nehnuteľným veciam podľa ods. 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná\ncirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území SR vrátane ich útvarov, ktoré majú\n13\n\nprávnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu v období\nod 08.05.1945 židovským náboženským obciam od 02.11.1938 do 01.01.1990 spôsobom\nuvedeným v § 3.\nPodľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona, oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo\nk nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia\nbez náhrady postupom podľa § 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, alebo\npodľa zák. č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme.\nPodľa § 4 ods. 1 zákona, povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu\núčinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce\nalebo nehnuteľnú vec drží.\nPodľa § 5 ods. 1 zákona, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam\nmôže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30.04.2006\na k tejto lehote preukáže skutočnosti uvedené v § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo\nzaniká.\nPovinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou do 60 dní od doručenia písomnej výzvy\ndohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude potrebovať vykonať\núkony podľa osobitného predpisu, začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov\n(ods. 2).\nAk povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa ods. 2 alebo ak jej sídlo nie je\nznáme, môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote 12 mesiacov\nod doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká (ods. 3).\nRímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike je v zmysle zák. č. 308/1991 Zb.\no slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností v znení\nneskorších predpisov štátom registrovaná cirkev.\nOdporca v 2. rade od počiatku namietal, že navrhovateľ nie je v danom prípade\naktívne legitimovaný na podanie takéhoto návrhu. Odvolací súd sa s jeho námietku\nnestotožňuje a plne poukazuje na zdôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti\na považuje ho za správne. Z potvrdenia Ministerstva kultúry SR, cirkevný odbor\nz 21.08.2008 vyplýva, že farnosti spadajúce pod Rímskokatolícku cirkev v SR v minulosti\na nepretržite majú právnu subjektivitu, vlastnili a vlastnia hnuteľný a nehnuteľný majetok,\n14\n\npričom v minulosti vystupovali pod rôznymi označeniami a názvami tak, ako sú uvádzané\nv pozemnoknižných vložkách. To znamená, že sa jedná o totožný právny subjekt, ktorý\nv minulosti vystupoval pod iným označením. Odporca v 2. rade namietal, že takéto\npotvrdenie Ministerstva kultúry SR nie je správnym aktom, a nemožno naň prihliadať a že\nMinisterstvo kultúry ho vydalo mimo svojich kompetencii. Na základe podaného podnetu\nna Generálnu prokuratúru ohľadne vydania potvrdení Ministerstvom kultúry SR opravnej\nsubjektivite, ktoré sa týkajú právneho nástupníctva Rímskokatolíckej cirkvi, generálny\nprokurátor tento podnet vybavil tak, že predmetnými potvrdeniami nedošlo k porušeniu\nzákona alebo iného, všeobecne záväzného právneho aktu, a nemohlo dôjsť zo strany\nministerstva kultúry ani k zásahu do práv a právom chránených záujmov odporcu v 2. rade.\nPreto v ďalšom odvolací súd už len poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa.\nZ pozemnoknižných vložiek tak, ako uvádzal súd prvého stupňa, z pzkn. vl. č.\npod B1 vyplýva, že pôvodným vlastníkom nehnuteľností je označená Rímskokatolícka cirkev\na z pzkn. vl. č. 126 pod B1 vyplýva, že pôvodný vlastník je zapísaná\nRímskokatolícka cirkev\n\n. Z týchto dôvodov odvolací súd nemal žiadne\n\npochybnosti o tom, že navrhovateľ je osobou s právnou subjektivitou a oprávnenou osobou\nv zmysle § 2 ods. 2 Reštitučného zákona. Je teda aktívne vecne legitimovaný na podanie\ntakéhoto návrhu. ...\nČo sa týka vecnej pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, táto je daná tak, ako to\nvyplýva z\n\npre kat. úz.\n\n, kde ako vlastník je zapísaná Slovenská\n\nrepublika ­\n\n. Pasívnu legitimáciu odporcu v 2. rade\n\nje potrebné vyvodiť zo zák. č. 161/2005 Z. z., keď označenie SR v tomto prípade odvolací\nsúd považuje za nadbytočné. Podľa § 4 ods. 1 Reštitučného zákona, povinnou osobou je\nprávnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľnú vec\nvo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo ju drží. Jazykový a logický výklad\nuvedeného ustanovenia nasvedčuje tomu, že tu ide o dve možnosti označenia povinnej osoby\na charakteristiky, ktoré jej uvedený zákon dáva a umožňuje, aby oprávnená osoba uplatnila\nsvoj nárok proti povinnej osobe, ktorá zároveň môže spravovať a držať nehnuteľnú vec,\nalebo môže túto vec len spravovať alebo len držať. V danom prípade ide o lesné pozemky,\nktoré môžu na území Slovenskej republiky spravovať iba Štátne lesy. Nadväzujúc\n15\n\nna uvedené je odporca v 2. rade ako správca ako držiteľ sporných nehnuteľností v zmysle\nReštitučného zákona osobou povinnou. Zo strany odvolacieho súdu nie sú pochybnosti\no jeho pasívnej legitimácii v tomto konaní.\nNavrhovateľka výzvou z 21.04.2006 a doručenú odporcom v 1. a 2. rade 25.04.2006\nsa domáhala navrátenia nehnuteľností, ktoré špecifikovala pozemnoknižným stavom.\nZákon č. 161/2005 Z. z. je podľa predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy\nreštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných\nkrívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať\nv súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne\nkompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento\npredpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie\nniektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (uznesenie\nNS SR z 28.09.2010 sp. zn. 4Cdo/247/2009).\nV prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 Reštitučného zákona nemožno ustúpiť\nod požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu, ako podmienku jej platnosti\nv súlade s § 37 OZ. Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona nie je bližšie vymedzený\nobsah pojmu „výzva a jej náležitosti“ potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej\nurčitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie\núčelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie\nopomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky,\na rovnako je namieste neopomenúť a prihliadnuť na konkrétne okolnosti veci vrátane\nsubjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na uvedené nemožno pri výzve oprávnenej\nosoby podľa § 5 ods. 1 Reštitučného zákona ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie\nnehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu,\no ktorých ho opiera. Na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej\nkonkretizácie nehnuteľnosti bola splnená označením príslušnej pozemnoknižnej vložky\na katastrálneho územia (nález Ústavného súdu SR zo 07.07.2010 sp. zn. I ÚS 12/2010).\nNa základe uvedeného sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že\nvýzva spĺňala všetky náležitosti vyžadované zákonom, pokiaľ ide o uvedené parcely.\nVo výzve uviedol, akým spôsobom nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu, keď uviedol § 3\n16\n\nods. 1 písm. c/ zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy, čo osvedčuje zápis\nvo vložke č. 2131, keď odvolací súd poukazuje na to, že nebolo potrebné s výzvou\npredkladať aj samotné rozhodnutie. Oprávnená osoba vyzvala povinné osoby v zákonom\nstanovenej lehote t. j. do 30.06.2006, preto nie je možné ani hovoriť o preklúzii nároku tak,\nako namieta odporca v 2. rade vo svojom odvolaní ako aj vo vyjadreniach počas celého\nkonania. Ak teda súd prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi čiastočne návrhu vyhovel,\nrozhodnutie v tejto časti je vecne správne a odvolací súd ho podľa § 219 ods. 1 OSP\npotvrdil.\nV ostatnej zamietajúcej časti vo vzťahu k odporcovi v 2. rade odvolací súd rozsudok\nsúdu prvého stupňa podľa § 220 OSP ako vecne nesprávny zmenil.\nPodľa § 6 Reštitučného zákona, vlastníctvo sa nenavracia : a/ k pozemku , na ktorom\nbol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený cintorín, b/ k pozemku, ktorý\nbol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak bol pozemok zastavaný\nstavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva, kultúry a na poskytovanie\nslužieb sociálnej starostlivosti, alebo sociálnych služieb, na pracovnú rehabilitáciu\na zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať ani priľahlé\npozemky slúžiace na tieto účely, c/ pozemky, na ktorých bola zriadená záhradková alebo\nchatová osada, d/ pozemok, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia, e/ pozemok,\nktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov, chráneného areálu národnej\nprírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku, alebo ich ochranného pásma s tretím\nstupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.\nZ dôvodovej správy k zákonu č. 161/2005 Z. z. vyplýva, že existujúci právny stav,\nnajmä zák. č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení\nzák. č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom\npreukazovali, že vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných\nna tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu,\nako náprave krívd spáchaných na majetku cirkví a náboženských spoločností, podľa\nzák. č. 282/1993 Z. z. v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov\na ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom zák. č. 161/2005 Z. z. je umožniť oprávneným\nosobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v\n17\n\nnovej lehote, a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva\ncirkvám a náboženským spoločnostiam. Zák. č. 161/2005 Z. z. je reštitučným predpisom,\nktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd.\nUž vyššie odvolací súd uviedol, že pri interpretácii tohto predpisu je potrebné\npostupovať čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd.\nOdvolací súd sa preto s námietkou odporcu v tom, že nehnuteľnosti označené v katastri ako\nzastavaná plocha nepodliehajú zák. č. 161/2005 Z. z. nepovažoval za dôvodné.\nUstanovenie § 6 Reštitučného zákona uvádza, ku ktorým nehnuteľnostiam sa\nvlastníctvo nenavracia. Pozemky, vydania ktorých sa navrhovateľ domáha nespadajú\npod citované ustanovenie. Úmyslom zákonodarcu prijatím zák. č. 161/2005 Z. z. nebolo\nzúžiť rozsah vydania, ale účelom zákona bolo umožnenie uplatnenia reštitučných nárokov,\nktoré neboli uplatnené v zákonnej lehote podľa zák. č. 282/1993 Z. z. Preto nie je možné\nvykladať zákon zužujúco, ale naopak, treba chápať tak, že predmetom vydania má byť všetok\nmajetok odňatý cirkvi v rozhodnom období najmä, ak tvoril pôvodnú hospodársku usadlosť.\nNavrhovateľ sa od odporcu v 2. rade domáha vydania nehnuteľnosti, a to\nparc. č.\n\n, ktorá je zapísaná na\n\npre kat. úz.\n\nako zastavaná\n\nplocha o výmere 34 m². Stavba na tejto parcele je evidovaná na\npoľnohospodárska stavba vo vlastníctve fyzických osôb\n\nako\na\n\nna základe kúpnej zmluvy. Po doplnení dokazovania odvolacím súdom bolo preukázané, že\nstavbu postavenú na parc. č.\n\nnadobudli fyzické osoby na základe kúpnej zmluvy\n\nod správcu konkurznej podstaty PD\n\nna základe kúpnej zmluvy z 22.01.2003,\n\nvklad ktorej bol povolený 23.04.2003. Súčasne s touto stavbou kupujúci nadobudli\ndo svojho vlastníctva aj nehnuteľnosť nachádzajúcu sa na parc. č.\n\noznačenú ako\n\nmliečnica,\n\nako\n\npričom\n\npodľa\n\nznaleckého\n\nposudku\n\nbola\n\nzaradená\n\npre poľnohospodársku výrobu a chov živočíchov. Stavba na parc. č.\n\nbudova\n\nbola označená\n\nako garáž, ktorý objekt je užívaný od roku 1953, keď súp. číslo bolo pridelené 08.11.2002.\nZ takto doplneného dokazovania odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade\npredmetná nehnuteľnosť spĺňa podmienky ust. § 2 ods. 1 písm. c/ Reštitučného zákona,\npodľa ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré tvoria lesný pôdny\nfond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním. Je nesporné, že tieto pozemky\n18\n\npôvodne tvorili lesný pôdny fond, ale na základe žiadosti fyzických osôb, kupujúcich\na\n\n, boli tieto na základe rozhodnutia Okresného úradu v Komárne, odbor\n\npozemkového poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo 16.04.2003 vyňaté z lesného\npôdneho fondu a preradené do kultúry ­ zastavané plochy. I vzhľadom na výmeru\nnehnuteľností (34 m²) je nutné vychádzať z toho, že ide o drobnú stavbu, ktorá účelovo\nsúvisí s pôvodnou hospodárskou stavbou. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd v tejto\nčasti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobnému návrhu navrhovateľa voči odporcovi\nv 2. rade vyhovel.»\nNajvyšší súd rozsudok sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 odôvodnil takto:\n„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po\nzistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený\nadvokátkou (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1\nO. s. p.), skúmal preto prípustnosť dovolania osobitne vo vzťahu k potvrdzujúcej časti\nrozsudku odvolacieho súdu a osobitne k jeho zmeňujúcej časti a dospel k záveru, že\ndovolanie žalovaného 2/ nie je prípustné vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku a vo vzťahu\nk zmeňujúcemu výroku nie je dôvodné.\nU dovolania žalovaného 2/ smerujúceho proti výroku, ktorým odvolací súd rozsudok\nsúdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti potvrdil, neboli totiž splnené podmienky jeho\nprípustnosti.\nDovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to\nzákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).\nPodmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku\nodvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 ods. 2, 3 O. s. p.\nV zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa\nodvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.\nPodľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti\npotvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že\ndovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,\n\n19\n\nalebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa\nvo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.\nV danom prípade dovolaním nie je napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho\nsúdu, ani taký potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací\nsúd vyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, nejde ani o potvrdzujúci výrok rozsudku\nsúdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej\npodmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo\nrozhodnutie dovolacieho súdu obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa\n§ 238 ods. 2 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejedná sa ani o rozsudok, vo výroku ktorého\nby odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej\nstránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Dovolanie žalovaného 2/ podľa týchto\nzákonných ustanovení proti tejto časti rozsudku odvolacieho súdu preto nie je prípustné.\nVzhľadom na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu skúmať vždy, či napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z vád\nuvedených v § 242 ods. 1 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti\ndovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté\nniektorou vadou v zmysle § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v prejednávanej veci nejde\no prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesné\nnespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého\nkonania, nepodania návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad\nodňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či\nkonania nesprávne obsadeným súdom).\nTreba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné\nnedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/\naž g/ tohto ustanovenia. Iné vady konania, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali\nza následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto\nustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237\nO. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho\nsúdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takej vade,\n\n20\n\nale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne\npostihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.\nVady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/, a g/ O. s. p. neboli v dovolaní namietané\na existencia procesných vád tejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo.\nŽalovaný 2/ v dovolaní namietal, že konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237\npísm. f/ O. s. p.\nOdňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný\npostup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré\nmu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených\nzáujmov.\nPredmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti\nkonať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,\n3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že\nzákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom\nnešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti\nrozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných\npráv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom\nna zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.\nO vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd\nv konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,\nktoré mu právny poriadok priznáva.\nŽalovaný 2/ v súvislosti s ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p. namietal nedostatočné\nodôvodnenie\n\nrozhodnutia\n\nodvolacieho\n\nsúdu,\n\nv\n\ndôsledku\n\nčoho\n\nje\n\nrozhodnutie\n\nnepreskúmateľné, nemá náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p., pretože odvolací súd\nsa nevyporiadal s jeho námietkami uvádzanými v odvolaní.\nPodľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ\n(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne\niný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení\n21\n\ndôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd\ndbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nJedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkové\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva\nna spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne\nnámietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán avšak s výhradou, že majú význam\npre rozhodnutie (I. ÚS 46/05,1. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08).\nŠtruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom\nustanovení. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konám (§ 211 O. s .p.). Odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo\nargument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam\npre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov\nprvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).\nObčiansky súdny poriadok v ustanovení § 219 ods. 2 O. s. p. dáva odvolaciemu súdu\nmožnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozhodnutia ďalšie dôvody.\nV preskúmavanej veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších\nstupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.\nSúd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,\nprimeraným\n\nspôsobom\n\nopísal\n\npriebeh\n\nkonania,\n\nstanoviská\n\nprocesných\n\nstrán\n\nk prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad\na z ktorých vyvodil svoje právne závery, vysporiadal sa s námietkami žalovaného 2/\nuvádzanými v konaní a tiež v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo bolo v konkrétnom\nrozsahu žalobe voči žalovanému 2/ vyhovené a prečo bola žaloba čiastočne zamietnutá.\nPrijatý záver o splnení zákonných podmienok pre priznanie žalobkyni uplatneného nároku\nvo vzťahu k žalovanému 2/ dostatočne doplnil a zrozumiteľne vysvetlil odvolací súd, ktorý sa\ntiež vysporiadal s jeho námietkami uvádzanými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním\n22\n\nnapadnutého rozsudku tak dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného žalovaného 2/\nneuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia\nv zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade\nnemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či\npožiadaviek žalovaného 2/. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O. s. p. prípustné\nnie je.\nPokiaľ žalovaný 2/ v tejto časti svoje dovolanie odôvodňuje aj tým, že konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie\nv tejto časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, k tomu treba uviesť, že iné\nprocesné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) považuje Občiansky súdny poriadok\nza prípustný dovolací dôvod, ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné;\nsamotné tieto vady ale prípustnosť dovolania nezakladajú. Rovnako nesprávne právne\nposúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý\nmožno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, samo nesprávne právne posúdenie veci ale\nprípustnosť dovolania nezakladá. Dovolanie je v Občianskom súdnom poriadku upravené\nako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania,\nnemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť\nvecné nesprávnosti rozhodnutia.\nMožno teda uzavrieť, že dovolanie žalovaného 2/ týkajúce sa potvrdzujúcej časti\nrozsudku odvolacieho súdu, nie je prípustné.\nOstávalo preto posúdiť opodstatnenosť dovolania žalovaného 2/ smerujúceho proti\ntej časti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa\ntak, že žalovanému 2/ uložil povinnosť vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnosti\nzapísanej na\n\nkat. úz.\n\n, okres Komárno, parc. č.\n\n­ zast. pl.\n\na nádvoria o výmere 34 m² s príslušnou dokumentáciou.\nPo preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu\nv tejto časti treba považovať za vecne správny.\n\n23\n\nDovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením je činnosť súdu,\npri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje aj konkrétnu právnu\nnormu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva\nna zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny\npredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nDovolateľ vo vzťahu k zmeňujúcemu výroku napadnutého rozsudku namieta, že sa\nodvolací súd obmedzil len na interpretáciu § 6 zákona č. 161/2005 Z. z. bez interakcie\nna iné ustanovenia tohto zákona a osobitných právnych predpisov.\nÚčelom zákona č. 161/2005 Z. z. je navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam,\nktoré neboli vydané podľa osobitného predpisu, t. j. zákona č. 282/1993 Z. z. o zmiernení\nniektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení\nzákona č. 97/2002 Z. z. a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam. Toto právo\nje podmienené preukázaním existencie zákonom predvídaných právnych skutočností.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným\nveciam, ktoré tvoria\na/ poľnohospodársku pôdu,\nb/ hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti,\nc/ lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním,\nd/ podiely spoločnej nehnuteľnosti.\nPodľa ods. 2 cit ustanovenia, právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam\npodľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská\nspoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu\nsubjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája\n1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom\nuvedeným v § 3.\nPodľa § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa navráti\nvlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe\nodňatia bez náhrady postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej\n24\n\nreformy alebo podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave\nvlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).\nPodľa § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., povinnou osobou je právnická osoba,\nktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej\nrepubliky, obce alebo nehnuteľnú vec drží.\nPodľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., právo na navrátenie vlastníctva\nk nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej\nosobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením\npráva v tejto lehote právo zaniká.\nPodľa § 6 zákona č. 161/2005 Z. z., vlastníctvo sa nenavracia k\na/ pozemku, na ktorom bol po prevode alebo prechode do vlastníctva štátu zriadený\ncintorín,\nb/ pozemku, ktorý bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu zastavaný; ak\nbol pozemok zastavaný stavbou, ktorá slúži zariadeniam telesnej kultúry, zdravotníctva,\nkultúry, na poskytnutie služieb sociálnej starostlivosti alebo sociálnych služieb na pracovnú\nrehabilitáciu a zamestnávanie telesne postihnutých osôb a na školské účely, nemožno vydať\nani priľahlé pozemky slúžiace na tieto účely,\nc/ pozemku, na ktorom bola zriadená záhradková alebo chatová osada,\nd/ pozemku, na ktorom sú telovýchovné a športové zariadenia,\ne/ pozemku, ktorý slúži na účely obrany štátu, ťažbu vyhradených nerastov,\nchráneného areálu, národnej prírodnej pamiatky, chráneného krajinného prvku alebo ich\nochranného pásma s tretím stupňom alebo štvrtým stupňom ochrany.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd\npri svojom rozhodovaní vec posudzoval podľa všetkých hore citovaných ustanovení, keď\nz obsahu vykonaného dokazovania mal preukázané, že parc. č.\npre kat úz.\nparcele je evidovaná na\n\n, je zapísaná na\n\nako zastavaná plocha o výmere 34 m2 a stavba na tejto\nako poľnohospodárska stavba. Skutočnosť, že sa jedná o\n\npoľnohospodársku stavbu vyplýva aj z potvrdenia Obce\n\nz 8. novembra 2002\n\no určení súpisného a orientačného čísla, z ktorého tiež vyplýva, že stavba bola postavená\nv rokoch 1952­1953. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že parc. č.\n25\n\nzap. na\n\nbola odčlenená z parc. č.\n\nz jej výmery 7724 m 2, vedenej ako lesný\n\nzap. na\n\npozemok, vo vlastníctve Slovenskej republiky ­\n\n, a to\n\ngeometrickým plánom č. 35049171­268/2002 z 21. novembra 2002, vyhotoveným\nna zameranie parc. č.\núradu v\n\n. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že rozhodnutím Okresného\n\nzo 16. apríla 2003 bol pozemok parc. č.\n\nnachádzajúci sa v kat. úz.\n\nvyňatý z lesného pôdneho fondu a preradený do kultúry zastavané plochy.\nAk potom odvolací súd na základe takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru,\nže predmetná nehnuteľnosť spĺňa podmienky ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c/ zákona\nč. 161/2005 Z. z., podľa ktorého vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré\ntvoria lesný pôdny fond, hospodárske stavby a ostatné stavby súvisiace s ním a ustanovenie\n§ 6 cit. zákona nemožno na prejednávanú vec aplikovať, bolo potrebné jeho rozhodnutie\npovažovať za vecne správne, a to bez potreby osobitne vykladať pojem „lesný pozemok\nv zmysle zákona č. 61/1977 Zb., resp. zákona č. 326/2005 Z. z.\nSo zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalovaný 2/ napadol dovolaním\nvecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené\nv § 237 O. s. p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, majúcou za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 2/ podľa\n§ 243b ods. 1 O. s. p. zamietol. Pokiaľ jeho dovolanie smerovalo proti potvrdzujúcemu\nvýroku rozsudku odvolacieho súdu, dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1\npísm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.).“\nÚstavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu\na uznesenia najvyššieho súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že súdy\ndostatočne neodôvodnili svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti\nsťažovateľa neobstojí. Krajský súd i najvyšší súd dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré\nsťažovateľ v odvolaní a dovolaní nastolil. Podrobne vysvetlili ciele a účel zákona\nč. 161/2005 Z. z. a v súlade s nimi jeho ustanovenia aj aplikovali. Dôsledne sa zaoberali aj\nposúdením náležitostí a obsahu výzvy na vydanie nehnuteľnosti so zohľadnením účelu\nzákona. Všeobecné súdy neponechali teda bez povšimnutia žiadny z argumentov\n26\n\nsťažovateľa, ktorý majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie ich rozhodnutia preto\nspĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý\nproces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.\nPokiaľ zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že najvyšší súd ako súd dovolací mal\nprerokovať meritórne jeho dovolanie aj vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku rozsudku\nkrajského súdu [a nie toto odmietnuť ako neprípustné, pretože smeruje proti rozhodnutiu,\nproti ktorému dovolanie nie je prípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1\npísm. c) OSP], ústavný súd poukazuje v prvom rade na to, že pravidlá týkajúce sa\nprípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať\nprincíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby\nmusia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich\npoužívanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok\n(napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu\npre ľudské práva z 28. 10. 1998).\nOtázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných\npredpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť\nk záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie\nnepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže\nbyť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.\nAko vyplýva z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2013\nz 28. júla 2014, vo veci sťažovateľa, pokiaľ ide o dovolanie smerujúce proti potvrdzujúcemu\nvýroku rozsudku krajského súdu, neboli zistené vady konania podľa § 237 OSP, a to ani\nvada tvrdená sťažovateľom spočívajúca v odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f)\nOSP], ktorá mala byť spôsobená nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho\nsúdu. Skutočne, tak ako to uvádza najvyšší súd a ako to už konštatoval aj ústavný súd v\ntomto uznesení, rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 131/2010­829 z 13. marca 2013\nnedostatkom dôvodov netrpí. Stotožniť sa je potrebné aj s ustáleným záverom najvyššieho\n27\n\nsúdu, pokiaľ ani vo veci sťažovateľa nekonštatoval prípustnosť dovolania v dôsledku\nsťažovateľom tvrdenej inej vady konania, resp. nesprávneho právneho posúdenia veci,\nkeďže v tomto prípade ide iba o dovolacie dôvody, ktoré možno použiť v prípade\nprípustného dovolania, ktoré však samy prípustnosť dovolania nezakladajú.\nPretože dovolaním možno napadnúť iba také právoplatné rozhodnutie odvolacieho\nsúdu, voči ktorému zákon dovolanie pripúšťa, najvyšší súd postupoval správne, ak dovolanie\nsťažovateľa v tejto časti odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s §\n218 ods. 1 písm. c) OSP. Preto týmto rozhodnutím najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k\nporušeniu sťažovateľom označených práv.\nSťažovateľ však tvrdí aj to, že k porušeniu ním označených práv došlo aj aplikáciou\nustanovení zákona č. 161/2005 Z. z., ktorá popiera ich účel a zmysel, a to najmä pokiaľ ide\no náležitosti výzvy na vydanie nehnuteľností a rozsah nehnuteľností, na ktorých reštitúciu sa\ntento zákon vzťahuje.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným\nveciam, ktoré tvoria a) poľnohospodársku pôdu; b) hospodárske budovy a iné stavby\npatriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti; c) lesný pôdny fond, ³) hospodárske stavby\na ostatné stavby súvisiace s ním; d) podiely spoločnej nehnuteľnosti [pričom v bode c) je\nodkaz na Zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch v znení neskorších predpisov].\nPodľa § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva\nk nehnuteľným veciam podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je\nregistrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky\nvrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla\ndo vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam\nod 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.\nPodľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva\nk nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej\n28\n\nosobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením\npráva v tejto lehote právo zaniká.\nVo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom\nnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho\npred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné\na neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd\na všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).\nPodľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať\na posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov\nviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi\nbol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery\nzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje\nna kontrolu\n\nzlučiteľnosti\n\ntakejto\n\ninterpretácie\n\na\n\naplikácie\n\ns\n\nústavou,\n\nprípadne\n\nmedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,\nmutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).\nÚstavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods.1 listiny a práva podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým\na nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto\nprávach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).\nProblematikou ústavne súladného výkladu zákona č. 161/2005 Z. z. sa ústavný súd\nzaoberal vo viacerých rozhodnutiach (napr. nález č. k. I. ÚS 12/2010­47 zo 7. júla 2010;\nuznesenie č. k. III. ÚS 373/2012­23 z 23. augusta 2012; uznesenie č. k. IV. ÚS 150/09­21\nz 30. apríla 2009; uznesenie č. k. IV. ÚS 111/2012­22 z 1. marca 2012; nález\nč. k. II. ÚS 42/2011­56 z 20. septembra 2012; uznesenie č. k. II. ÚS 419/2009­24\n29\n\nz 15. decembra 2009; uznesenie č. k. III. ÚS 382/2009­23 z 9. decembra 2009), a to vrátane\nriešenia otázky výkladu jeho ustanovenia upravujúceho výzvu povinnej osobe na vydanie\nnehnuteľnosti.\nDoterajšie závery ústavného súdu možno zhrnúť takto:\n«Ústavný súd predovšetkým poukazuje na účel zákona o navrátení vlastníctva,\nktorým je pri registrovaných cirkvách zmiernenie následkov majetkových krívd a iných\nkrívd, ku ktorým došlo v období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990. Tieto krivdy spočívali\nv porušovaní všeobecne uznávaných základných práv zo strany štátu v označenom období.\nZmyslom reštitučného zákonodarstva vo všeobecnosti je uľahčiť oprávneným osobám\ndosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých)\nprípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody, nedbal ani na platné\nprávo. Zmyslom zákona o navrátení vlastníctva však nemôže byť znemožnenie\nnadobudnutia (resp. navrátenia) vlastníckeho práva registrovaným cirkvám a náboženským\nspoločnostiam so sídlom na území Slovenskej republiky (vrátane ich jednotlivých útvarov)\nk tomu nehnuteľnému majetku, ktorý prešiel do vlastníctva štátu alebo obce v období\nneslobody spôsobom uvedeným v § 3 zákona o navrátení vlastníctva, ale dosiahnutie takého\nprávneho stavu usporiadania majetkových práv k týmto nehnuteľnostiam, aký by\nnepochybne existoval, ak by zavŕšeniu procesov vyporiadania a správy nehnuteľných\nmajetkov v rámci zmien organizačných útvarov rímskokatolíckej cirkvi nezabránilo obdobie\nneslobody, ktorého následky majú byť uvedeným zákonom zmiernené. Uvedený zmysel\na účel zákona o navrátení vlastníctva (ale v zásade aj celého reštitučného zákonodarstva)\nvyplýva z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené a v jednotlivých prípadoch\nspravidla odôvodňujú extenzívny výklad aplikovaných zákonných ustanovení.\nÚstavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127\nods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia\nvšeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“\n(IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Ústavný súd\nnie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov. Ingerencia ústavného\nsúdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho\n30\n\nnezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný\nsúd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“,\nv zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor\nvšeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.\nústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným\nsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Samotný výklad\npríslušných ustanovení zákona o navrátení vlastníctva cirkvám a náboženským\nspoločnostiam teda patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov.» (uznesenie\nč. k. III. ÚS 373/2012­23 z 23. augusta 2012)\n«Ústavný súd pripomína, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú\nvšeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať v prvom rade vždy z pohľadu účelu\na zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade\nhypoteticky\n\nmožnej\n\nkonkurencie\n\nviac\n\nmetodologicky\n\nracionálne\n\nobhájiteľných\n\ninterpretačných alternatív je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene\nnadobúda prednosť pred ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne\nkonformnejšia.\nRatio legis v danom prípade aplikovaného zákona č. 161/2005 Z. z. je výslovne\nvymedzený v samotnom texte zákona č. 282/1993 Z. z., na ktorý zákon č. 161/2005 Z. z.\nnadväzuje, a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd (ako\ni porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči cirkvám a náboženským spoločenstvám\nv dobe totality.\n(...) V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno\nustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej\nplatnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka, ako to správne konštatoval aj krajský súd.\nAvšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nie je bližšie vymedzený\nobsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej\nurčitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie\núčelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie\nopomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky,\n31\n\na rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu\noprávnenej a povinnej osoby.\nPodľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené nemožno pri výzve\noprávnenej osoby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. ustúpiť od požiadavky\nminimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný\nnárok, a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera.\nPodľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej\nkonkretizácie\n\nnehnuteľností,\n\nku\n\nktorým\n\nsi\n\nsťažovateľka\n\nako\n\noprávnená\n\nosoba\n\nv posudzovanom prípade uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením príslušnej\npozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia. Ústavný súd zároveň dodáva, že\noznačenie nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve,\nteda bez označenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať\npožiadavku minimálnej konkretizácie nehnuteľností, a poukazuje na to, že takýto\nzáver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných prípadoch,\npredmetom ktorých bolo posúdenie obdobnej právnej otázky (pozri uznesenie ústavného\nsúdu č. k. IV. ÚS 150/09­21 z 30. apríla 2009).» (nález č. k. I. ÚS 12/2010­47\nzo 7. júla 2010)\nÚstavný súd sa od týchto stabilných právnych názorov, ktoré vyslovil už v minulosti\nnemá dôvod odchýliť ani vo veci sťažovateľa, a preto dospel k záveru, podľa ktorého spôsob\naplikácie dotknutých ustanovení krajským súdom a najvyšším súdom vo veci sťažovateľa je\npotrebné považovať za ústavne akceptovateľný.\nPokiaľ sťažovateľ nadraďuje nad zmysel a účel tohto zákona vo vzťahu k vydaniu\nparcely č.\n\no výmere 34 m2 formalisticky znenie § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.,\n\naj ústavný súd (zhodne s najvyšším súdom) konštatuje, že takýto výklad neobstojí. Ako už\nkonštatoval ústavný súd „nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je\n32\n\nzisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho\nvýkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových\nmetód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať\na viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.\nPri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať\nprvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia\nviazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho\ntextu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická\nsúvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto\nprípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej\nnormy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo\nnezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií\ninterpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného\nustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad\ne ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych\norgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.\nUstanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj\nzmyslom a účelom zákona.“ (nález č. k. III. 341/2007­38 z 1. júla 2008)\nAko vyplýva z uvedeného, vo veci sťažovateľa najvyšší súd a ani krajský súd\nneaplikovali reštitučný zákon spôsobom nezlučiteľným s ústavou, ich rozhodnutia sú\nústavne akceptovateľné, udržateľné a sú v súlade so zmyslom a účelom reštitučného\nzákonodarstva tak, ako vyplývajú i z ideálov spravodlivosti, ktoré ním majú byť naplnené.\nPokiaľ sťažovateľ osobitne tvrdil porušenie základného práva na súdnu ochranu\nporušením princípu rovnosti účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy), ktorý je inak\nsúčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým, že všeobecné súdy\nsvojím výkladom reštitučného zákona zvýhodnili žalobcu oproti sťažovateľovi, v dôsledku\n33\n\nčoho mal žalobca priaznivejšie postavenie pri prerokúvaní a rozhodovaní veci, ústavný súd\npovažuje za potrebné zdôrazniť, že čl. 47 ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov\nv súdnom konaní z hľadiska možnosti uplatňovania ich procesných práv. Pokiaľ sťažovateľ\ndôvodí tým, že k porušeniu tohto článku malo dôjsť ústavne nekonformnou aplikáciou\nhmotného práva, takáto situácia je vylúčená.\nÚstavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy zabezpečuje rovnosť účastníkov konania\nv konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalovaných). K jeho porušeniu môže dôjsť\nnapr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,\nv rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom\npredchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného\núčastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateľa nezistil (a ostatne\nani sťažovateľ to dostatočne konkrétne netvrdil).\nIba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,\nnemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru\na nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným\n(I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho\nzákladného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach\npatriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).\nPretože ústavný súd nepovažoval právny názor všeobecných súdov, ktorým\nodôvodnili svoje rozhodnutia vo veci sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a ich rozhodnutia\nza také, ktoré by popierali účel a zmysel právnej úpravy, ústavný súd nezistil príčinnú\nsúvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom krajského súdu\na najvyššieho súdu pri rozhodovaní vo veci sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa\nsmerujúcu proti rozhodnutiu krajského súdu a najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej\nneopodstatnenosti.\n\n34\n\nVzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok z už uvedených\ndôvodov, ústavný súd už nerozhodoval osobitne o ďalších návrhoch sťažovateľa a osobitne\nani o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ktorým by bola odložená vykonateľnosť\nprávoplatného rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 238/2013 z 28. júla 2014 v spojení\ns rozsudkom krajského súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 13. marca 2013 a s rozsudkom\nokresného súdu č. k. 12 C 77/2007­368 z 9. februára 2010 a ďalej uložená predovšetkým\npovinnosť sťažovateľovej protistrane v konaní vedenom pred okresným súdom\npod sp. zn. 12 C 77/2007 zdržať sa nakladania s predmetom sporu.\nZ uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej\nčasti tohto rozhodnutia.\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.\nV Košiciach 4. februára 2015\n\n35", "vazby": {"registre": ["preskúmanie rozhodnutia súdov", "reštitúcia-vydanie veci pri reštitúcii", "návrh-zjavne neopodstatnený", "aplikácia právnych noriem-súladná"], "ustanovenia": ["čl. 127 ods. 1 ústavy"]}, "cituje": [{"guid": "ussr:89d779e0-d79e-474e-a5f8-6db75499c0f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 42/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 42/2011 z 20. 9. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-09-20", "citacie_n": 22, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89d779e0-d79e-474e-a5f8-6db75499c0f1"}, {"guid": "ussr:13c4a4d1-dc49-43d3-91ab-6baaaefcadf5", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 373/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 373/2012 z 23. 8. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-08-23", "citacie_n": 28, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:13c4a4d1-dc49-43d3-91ab-6baaaefcadf5"}, {"guid": "ussr:3dcce4b1-df3d-4de8-9d25-dd83551bbc41", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 111/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 111/2012 z 1. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-01", "citacie_n": 14, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3dcce4b1-df3d-4de8-9d25-dd83551bbc41"}, {"guid": "ussr:6ab14412-1bc3-468a-b89b-2ba4bf28bb70", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 12/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 12/2010 z 7. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-07", "citacie_n": 94, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab14412-1bc3-468a-b89b-2ba4bf28bb70"}, {"guid": "ussr:a6de2fe6-fb8c-4976-a18c-450eed8f8f26", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 419/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 419/09 z 15. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-15", "citacie_n": 6, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a6de2fe6-fb8c-4976-a18c-450eed8f8f26"}, {"guid": "ussr:931192dd-05dc-4e4c-8106-320207b4b3ac", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 382/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 382/09 z 9. 12. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-12-09", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:931192dd-05dc-4e4c-8106-320207b4b3ac"}, {"guid": "ussr:1c05c759-8911-4064-87df-8b018ef5d5a0", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 150/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 150/09 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c05c759-8911-4064-87df-8b018ef5d5a0"}, {"guid": "ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 325/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 325/08 z 29. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-29", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a5830d99-a87a-4bf7-9c15-d7de61f28497"}, {"guid": "ussr:18fa8030-737a-4f3a-8b45-72a36b0f3964", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 220/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 220/08 z 22. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-22", "citacie_n": 312, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:18fa8030-737a-4f3a-8b45-72a36b0f3964"}, {"guid": "ussr:0a7c4602-d4b0-40b3-8f9c-7bbb94823d6f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 163/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 163/08 z 15. 5. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-05-15", "citacie_n": 344, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a7c4602-d4b0-40b3-8f9c-7bbb94823d6f"}, {"guid": "ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 27/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 27/07 z 29. 3. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-03-29", "citacie_n": 673, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:816e5011-ea3c-4d47-9b59-1027d0a555f1"}, {"guid": "ussr:9d702dbd-eff7-43c9-beb6-477c99725480", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 12/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 12/07 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 281, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:9d702dbd-eff7-43c9-beb6-477c99725480"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 288/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 288/05 z 13. 12. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-12-13", "citacie_n": 1777, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75dd40d6-2fa6-4c18-b208-5653a0ec3b7d"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 135/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 135/05 z 11. 5. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-05-11", "citacie_n": 2364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5a33bd5a-4255-4487-89b0-45d3a7945a5b"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 50/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 50/05 z 23. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-23", "citacie_n": 306, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e728d97f-595e-412c-878c-042ec2d9bd82"}, {"guid": "ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 20/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 20/05 z 26. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-26", "citacie_n": 1749, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:332bb6dc-9ead-4da0-982f-ce72f4c389bf"}, {"guid": "ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 1/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 1/05 z 5. 1. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-01-05", "citacie_n": 2095, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ef19834-e37b-4d51-8c72-05f31057a0ea"}, {"guid": "ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 149/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/04 z 5. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-05", "citacie_n": 3401, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b9c4a4d0-caaa-4064-90fc-0455a4f76974"}, {"guid": "ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 1955, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58c096c4-a5e6-425b-b9e4-fd2c8a14fd54"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 103/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 103/02 z 7. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-07", "citacie_n": 1520, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:58da22c8-d6ec-484d-8cd9-068558793798"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 17/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-19", "citacie_n": 5942, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fb62a029-a738-4485-9f41-c7ee37143e6e"}, {"guid": "ussr:4ed27987-72c5-4f9b-8bcc-9178cd76b7ae", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.23.1998.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 23/98", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 23/98 z 25. 8. 1998", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1998-08-25", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.23.1998.1"}, {"guid": "ussr:8c89c393-acbf-4a5b-9bfc-62402e14e2f3", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 21/96", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 21/96 z 16. 5. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-05-16", "citacie_n": 5297, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.21.1996.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:acbebfc7-4d70-443a-bbed-8ea6e8a7f41f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.255.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 255/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 255/2018 z 23. 5. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-05-23", "citacie_n": 74, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.255.2018.1"}, {"guid": "ussr:4a900be7-fc0a-401c-af64-57a4fe692ebe", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.427.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 427/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 427/2016 z 28. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.427.2016.1"}, {"guid": "ussr:038fbab4-0f3e-446d-9749-992355fdedb4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.194.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 194/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 194/2016 z 12. 4. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-04-12", "citacie_n": 101, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.194.2016.1"}, {"guid": "ussr:1929d2f1-302e-4fe0-a0a4-5df26590b901", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.754.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 754/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 754/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.754.2015.1"}, {"guid": "ussr:1f4abac7-fd43-4c9d-accf-edd67bc58f16", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.729.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 729/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 729/2015 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 51, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.729.2015.1"}, {"guid": "167a2a82-82cc-42c4-8abe-2474dafd08a2:fd1ac81f-1614-47ad-a074-6bab1d0b53c4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2021:7612216456.1", "spisova_znacka": "4Obdo/6/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/6/2021 z 30. 5. 2021", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2021-05-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2021:7612216456.1"}, {"guid": "aa1fd46d-be07-4b4c-85df-cb653eb104f0:53bf90b7-4244-4d6e-8326-54c1da67c61a", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100158.3", "spisova_znacka": "6S/2/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 6S/2/2023 z 26. 3. 2024", "sud": "Správny súd v Košiciach", "datum_vydania": "2024-03-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0923100158.3"}, {"guid": "989685ff-877f-4566-a6c8-bb21002dedec:ca83d205-5c6c-42d4-b886-f9cf6220615b", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2024:4207203857.10", "spisova_znacka": "12Co/51/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 12Co/51/2018 z 28. 5. 2024", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2024-05-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2024:4207203857.10"}, {"guid": "e6724e78-8fec-498e-b496-a2e9777c95f8:a98aea3d-f57c-4e32-85a1-c214c30fda92", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2018:7612216456.3", "spisova_znacka": "4Cob/35/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/35/2018 z 25. 10. 2018", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2018-10-25", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7612216456.3"}]}